Preskočiť na hlavný obsah

Úvod k čínsko-japonským vojnám 30. rokov

„Aby sme mohli dobyť Čínu, musíme najskôr dobyť Mandžusko a Mongolsko. Aby sme dobyli celý svet, musíme najprv dobyť Čínu,“ píše sa skromne v známom Tanakovom memorande zverejnenom v roku 1929...

(Úvodný citát pochádza z knihy: Japonská válka 1931 – 1945, autor knihy Aleš Skřivan, nakladateľstvo Libri, Praha 1997, s. 18.)

Severovýchodná Čína a Mandžusko.

Bez ohľadu na to, či memorandum naozaj napísal japonský generál Giiči Tanaka alebo išlo o podvrh, presne vystihlo japonskú stratégiu na nasledujúce roky.

  • Barón Giiči Tanaka nebol obyčajným generálom. Pochádzal zo starobylého samurajského rodu. Po skončení svojej vojenskej kariéry sa venoval politike a v roku 1927 sa stal japonským premiérom. Bol oddaný myšlienke expanzie Japonska do celého sveta.

Mandžusko – obrovské územie na severovýchode Číny – priťahovalo svojim bohatstvom už oddávna pozornosť cudzích armád vrátane japonskej. Japonským kľúčom k Mandžusku bola Kórea. O vplyv nad Kóreou (a južným Mandžuskom) zviedlo Japonsko úspešnú vojnu s Čínou ešte v rokoch 1894 – 1895.

Víťazstvom v rusko-japonskej vojne (1904 – 1905) získalo Japonsko vynikajúci prístav Port Arthur na juhu polostrova Liao-tung a k tomu polovicu ostrova Sachalin. Port Arthur bol dovtedy hlavnou ruskou námornou základňou v Pacifiku.

Ďalším krokom bola japonská anexia Kórey (1910). Ovládnutie Kórey umožnilo Japoncom neobmedzené využívanie materiálnych aj ľudských zdrojov za nesmierneho utrpenia národa (kým kórejská šľachta sa pripojila k japonskej).

Ani to však nevyriešilo napätie na pozadí japonskej politickej scény. V roku 1921 prebehla v Japonsku séria politických atentátov. Jednou z obetí útočníkov sa stal japonský ministerský predseda, teda premiér Hara Takaši. V ďalšom roku sa japonské vojská konečne stiahli zo Sibíre (1922), kde bojovali proti boľševikom a preslávili sa svojou ukrutnosťou.

Čínska občianska vojna


Medzitým v Číne prebiehala občianska vojna „všetkých proti všetkým“ a mocnela nacionalistická strana Kuomintang, ktorá v roku 1924 prijala tri princípy svojho zakladateľa Sunjatsena:

  • nacionalizmus,
  • demokraciu,
  • a socializmus.

Snaha zjednotiť Čínu pod svojou vládou viedla Čankajška, podporovaného sovietskymi poradcami a komunistickými spojencami, k vojnovým výpravám proti menším vládcom jednotlivých oblastí (Severný pochod). Prvé padlo priemyselné mesto Wu-chan po niekoľkých týždňoch obliehania v októbri 1926.

  • Strany zúčastnené v čínskej občianskej vojne nasadili do bojov podľa svojich finančných možností všetko, čo mohli. Od mečov a oštepov cez strelné zbrane a delostrelectvo až po pancierové vlaky, tanky a bombardovacie lietadlá.
  • Ťažkých moderných zbraní, diel, tankov a lietadiel však bol v Číne nedostatok. V bojoch dominovala pechota a jazda. Využitie našli aj stáročné opevnenia a improvizovane vyrábané zbrane, napríklad delostrelecké mažiare.
  • Popri Číňanoch bojovali v občianskej vojne aj cudzinci. Medzi nimi boli bývalí ruskí bielogvardejci, ale aj iní Európania a ďalší. Niektorí z nich slúžili napríklad v posádkach pancierových vlakov alebo ako letci.

Sunjatsen zomrel v roku 1925 a v čele Kuomintangu ho nahradil Čankajšek. V tom istom roku v Japonsku nastúpil ako cisár na trón Hirohito. Čínska občianska vojna zúri naplno a mestá ako Peking sú striedavo korisťou rôznych bojujúcich strán. Zároveň stúpa nenávisť domácich voči cudzincom.

Kuomintangské vojská (NRA) so spojencami úspešne pokračovali vo vojenských ťaženiach obsadením Chang-čou, Nankingu a významného obchodného prístavu Šanghaj. V Šanghaji s 2,5 miliónmi obyvateľov vtedy žilo asi 50 000 cudzincov pod ochranou medzinárodných jednotiek. Nepokojné mesto žilo obchodným ruchom, ale aj státisícovými štrajkami robotníkov a gangsterskými prestrelkami v uliciach.

V Nankingu vojaci porazeného miestneho vládcu a radikáli ešte stihli zaútočiť na zahraničné konzuláty a firmy. To viedlo k ostreľovaniu Nankingu britskými a americkými delovými člnmi na rieke Jang-c'-ťiang.

V roku 1927 kuomintangské vojská pod vedením Čankajška zaútočili na komunistické jednotky. Útoky zavŕšili masakrami tisícok zajatcov – svojich nedávnych spojencov.

Popri Čankajškovej vláde so sídlom v Nankingu teraz existovala ďalšia vláda vo Wu-Chane tvorená odštiepeným radikálnym ľavicovým krídlom Kuomintangu a komunistami. Ani ich spojenectvo však dlho nevydržalo.

A v Pekingu si spravil sídlo mocný Čang Cuo-lin, prozápadne orientovaný a Japoncami na pozadí podporovaný vládca Mandžuska, známy aj ako „Starý maršál“ .

O niekoľko mesiacov neskôr kuomintangské vojská potlačili komunistické povstanie v Nan-čchangu. Jedným z komunistických veliteľov v tejto oblasti bol Ču Te, ktorý napokon s oddielmi ustúpil do hôr. Ču Te sa čoskoro mal stať jedným z najznámejších generálov čínskej občianskej vojny.

Začali sa pravidelné jesenné povstania roľníkov (tzv. povstania jesennej úrody) a v decembri 1927 vyhlásili komunisti v čínskom Kantone komúnu, ktorú však armáda za tri dni potlačila.

Japonsko vstupuje do bojov


V apríli 1928 tiahli Čankajškove vojská na Peking a Šan-tung. Znepokojení Japonci – ktorí si neželali Čankajškovu vojenskú prítomnosť vo svojej záujmovej oblasti na severovýchode Číny – presunuli do šan-tungskej provincie svoje jednotky.

V máji 1928 sa Čankajškova armáda po neúspešnom vyjednávaní stretla v boji o mesto Ťi-nan s japonskými jednotkami generála Fukadu. Generál Fukada po troch dňoch bojov zvíťazil a ovládol mesto pri strate 41 padlých vojakov. Na čínskej strane zahynulo viac ako 1 000 ľudí. Obe strany mali mnoho ranených. Japonci sa napokon po diplomatickom urovnaní museli z mesta stiahnuť.

Po menších vládcoch (nazývaných tiež militaristi, vojnová šľachta či warlords) prišiel na rad aj „Starý maršál“ Čang Cuo-lin, pán Mandžuska. V júni 1928 musel maršál opustiť Peking, ktorý padol do rúk vojskám generála Čankajška. To sa už jeho dni chýlili ku koncu.

Japonskí agenti vyhodili do vzduchu maršálov vlak, preživších zavraždili a z útoku obvinili Číňanov. Japonská armáda však nebola pripravená využiť túto zámienku a prevziať moc v Mandžusku. Maršálov nástupca a syn Čang Süe-liang, nový vládca Mandžuska, sa napokon pripojil ku Kuomintangu.

Situácia sa vyostruje


Rok 1930 priniesol Kuomintangu ďalšiu sériu víťazstiev. Napriek tomu veľké územia Číny zostali naďalej nezávislé. Napríklad v apríli 1930 sa generál Jen Si-šan presvedčený o sile svojej armády rozhodol vytvoriť na severe vlastnú republiku a vyhlásil vojnu vláde v Nankingu.

Armáda Jen Si-šana spojená s vojskami bývalého ministra vojny Fenga dosiahla stav pol milióna vojakov. Vďaka tomu ľahko zatlačila slabšie Čankajškove jednotky, na ktoré narazila v úvode konfliktu. Čankajšek však previedol o niekoľko týždňov úspešnú protiofenzívu.

Do občianskej vojny sa na strane Čankajška zapojil aj „Mladý maršál“ Čang Süe-liang, ktorý vytlačil vzbúrenecké vojská Jen Si-šana a jeho spojencov z Pekingu a Tiencinu.

Mao Ce-tung a čínski komunisti si medzitým budovali pozície v horách na západe provincie Ťiang-si a na ďalších miestach. Okrem toho v mnohých čínskych provinciách pôsobili partizánske oddiely a jednotky Červenej armády. Proti nim začal Čankajšek organizovať trestné pochody. Prvý z nich začal v novembri 1930.

Veci sa ale menili aj v Japonsku. Pravicový extrémista Tomeo Sagoja previedol v novembri 1930 atentát na premiéra Hamagučiho. Sledoval ho a na nádraží v Tokiu zblízka zasiahol ôsmymi ranami z revolveru. Hamaguči Oseči podľahol zraneniam až neskôr, v lete 1931. Okolnosti atentátu boli podivné:

  • zdá sa, že niektorí z najmocnejších mužov Japonska o atentáte vedeli vopred,
  • atentátnik bol v roku 1933 odsúdený na trest smrti, tesne pred popravou dostal milosť od samotného cisára Hirohita,
  • a napokon sa dostal na slobodu ako hrdina.

Militaristické kruhy Hamagučiho vláde nikdy neodpustili výsledok konferencie o regulácii námorného zbrojenia v Londýne (1929), kde podľa nich japonská delegácia prijala nevýhodné obmedzenie japonskej námornej sily.

Napätie v Japonsku zvyšovala svetová hospodárska kríza, vďaka ktorej sa ekonomika otriasala v základoch. Zároveň veľké výdavky pohlcovalo zbrojenie. To sa Hamaguči rozhodol zmeniť znížením stavu armády o 4 divízie, a obmedzením vojenského rozpočtu pre armádu a námorníctvo. Jeho smrť zrejme vyhovovala mnohým...

To sa už ale písal rok 1931 a na Čínu, oslabenú vnútornými vojnami, prevratmi, povstaniami a vojenskými zradami, sa valila ďalšia pohroma.

Použitá a/alebo odporúčaná literatúra a iné zdroje:


  • BROWNSTONE David – FRANCK Irene: Historie válek. Praha. Knižní klub + Eminent 1999
  • Kolektív autorov: Kronika 20. storočia 1920 – 1929. Bratislava, Fortuna Libri 2007
  • Kolektív autorov: Kronika 20. storočia 1930 – 1939. Bratislava, Fortuna Libri 2007
  • LIŠČÁK Vladimír: Čína. Stručná historie států. Praha, Libri 2002
  • Kolektív autorov: Bouřlivé příměří 1918 – 1939. Praha, Reader's Digest Výběr 2012
  • BURUMA Ian: Zrod moderného Japonska. 1853 – 1964. Bratislava, Slovart 2004
  • SKŘIVAN Aleš: Japonská válka 1931 – 1945. Praha, Libri 1997
  • FORTY George: Pozemní války. Encyklopedie konfliktů 20. století. Praha – Plzeň, Beta – Dobrovský a Ševčík 1997
  • EDGERTON Robert B.: Válečníci vycházejícího slunce. Historie japonského válečníctví. Praha, Jiří Buchal – BB art 2002
  • NOVOTNÝ Josef: Causa Kamikaze. Praha, Naše vojsko 1991
  • JOWETT Philip: Chinese Civil War Armies 1911 – 49. Oxford, Osprey Publishing 1997
  • Kolektív autorov: Dějiny druhé světové války 1939 – 1945. Svazek první. Praha, Naše vojsko 1977
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Tanaka_Memorial
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Warlord_Era
  • https://cs.wikipedia.org/wiki/Japonsk%C3%A1_okupace_Koreje
  • http://www.tanks-encyclopedia.com/ww2/china/chinese-tanks-1925-1950/
  • https://en.wikipedia.org/wiki/National_Revolutionary_Army

Novinky e-mailom


A už vám neunikne žiadny nový článok na tému HISTÓRIA = prihláste sa k odberu e-mailom:


Odoberať novinky


© Roman Plencner.
História + prítomnosť = budúcnosť :)
Preberanie a kopírovanie obsahu z Blogikon.sk nie je povolené.

Teším sa na vaše komentáre :)
Zásady spracovania osobných údajov.

Komentáre

Zverejnenie komentára