Preskočiť na hlavný obsah

Mukdenský incident a vojna v Mandžusku

Mukden, 18.9.1931. Neďaleko kasární, kde sa ukladajú k spánku tisíce čínskych vojakov, vedie trať Juhomandžuskej železnice. Tma kryje postavy japonských vojakov pripravených k útoku. Je asi 22 hodín a po koľajniciach prehrmí expres zo Sin-tingu – keď pri trati zaduní explózia, a žiara výbuchu osvetlí krajinu...


Výbuch na železnici našťastie neohrozil uháňajúci expresný vlak, v ktorom si bežní cestujúci ani nevšimli, že boli „napadnutí“. Opatrne nastražená nálož spôsobila len minimálne škody, takže už o 30 minút bezpečne prešiel ďalší vlak. Táto starostlivo pripravená diverzná akcia však poslúžila japonskej Kuantungskej armáde (Kantó Gun) ako zámienka k okamžitému útoku na Mandžusko.

Sily a plány strán


ČÍNA

V nepokojnej Číne tej doby bojoval každý proti každému. Od gangov a lupičských bánd cez vojská miestnych vládcov (militaristov, nazývaných aj warlords) a komunistické jednotky (partizáni a čínska Červená armáda) až po NRA, armádu ústrednej kuomintangskej vlády.

Najpočetnejšie sily mal k dispozícii Kuomintang so svojimi spojencami. Jednotliví vládcovia či guvernéri provincií vyzbrojovali svoje vojská z vlastných zdrojov. Mali preto rozdielnu a často zastaralú výzbroj, nedostatok delostrelectva, letectva a obrnených vozidiel.

Mnoho vojakov bolo zverbovaných násilne a neboli pripravení bojovať proti odhodlanému protivníkovi. Aj preto v roku 1931 postupne zlyhali tri „trestné pochody“ Čankajška a jeho spojencov proti komunistom. Vďaka partizánskej taktike boja vojská činskej Červenej armády unikli obkľúčeniu a spôsobili početne silnejšiemu nepriateľovi veľké straty.

Vládcom Mandžuska – bohatej provincie na severovýchode Číny – bol „Mladý maršál“ Čang Süe-liang. Ešte nedávno Japonci dúfali, že cez neho budú ovládať Mandžusko. Teraz však stál na strane kuomintangskej vlády. K dispozícii mal cca 110 000 vojakov a približne 140 lietadiel, rôznych typov a často pochybnej kvality.

V momente japonského útoku sa Čankajšek v čele Kuomintangu zaoberal plánmi ďalšej bojovej výpravy proti komunistom. Čína oslabená občianskou vojnou, so zastaralou výzbrojou a nejednotným vedením nebola pripravená účinne sa brániť japonskému útoku.

Čínske vojnové loďstvo tvorili 4 starobylé tzv. chránené krížniky, 2 školné krížniky a menšie lode. V japonskej lodenici Harima si Čína objednala ľahký krížnik Ning Hai (dodaný v roku 1932). Sesterskú loď Ping Hai začali pod japonským odborným dozorom stavať v lodenici v Šanghaji (1935) a dokončená bola v roku 1936.

JAPONSKO

Japonské ozbrojené sily rozdelené medzi pozemné vojsko a vojnové námorníctvo sa nachádzali v úplne inej situácii. Odpoveď na riešenie problémov Japonska hľadali vo vojenskej expanzii do okolitých štátov. Naproti tomu vláda cisára Hirohita nezdieľala túžbu armády po okamžitej vojne s Čínou.

Pozemné vojsko malo k dispozícii 16 peších divízií, 1 gardovú divíziu a menšie jednotky. Hlavné sily sa nachádzali v Japonsku. Anektovanú Kóreu ovládala japonská tzv. Kórejská armáda (Chōsen gun). V Mandžusku boli jednotky japonskej Kuantungskej armády (Kantó gun). Ďalšie vojská boli rozmiestnené na Tchaj-wane (Formóza) a Peskadorských ostrovoch.

Japonské vojnové námorníctvo sa pýšilo flotilou 10 bitevných lodí, 30 krížnikov všetkých kategórií vrátane školných, 3 lietadlovými loďami (Hóšó, Akagi, Kaga) a 1 nosičom hydroplánov (Notoro). Impozantnú námornú silu dopĺňali torpédoborce, torpédovky, ponorky, delové člny vrátane riečnych, mínonosky a mínolovky.

Letectvo bolo rozdelené medzi pozemné vojsko a vojnové námorníctvo. Obe armádne zložky riešili a rozvíjali svoje letectvo samostatne. V prvom rade potrebovali zahraničnú licenčnú techniku nahradiť modernými lietadlami japonského pôvodu, a zvýšiť počet leteckých jednotiek s ohľadom na očakávanú veľkú vojnu.

Obsadenie Mandžuska bolo vysnívaným cieľom japonskej Kuantungskej armády, ktorá mala v roku 1931 cca 10 400 vojakov. V priebehu vojenského ťaženia jej posilami ochotne pomohla aj japonská Kórejská armáda. A ďalšie jednotky prišli z Japonska.

Militaristickou výchovou sfanatizovaní vojaci Kuantungskej armády sa považovali za elitu japonských ozbrojených síl. Početne silnejšie čínske jednotky maršála Čang Süe-lianga v Mandžusku nepovažovali za vážneho protivníka. Obsadenie Mandžuska vnímali ako prvý krok imperiálneho Japonska k ovládnutiu celej Číny a Ázie, a neskôr azda celého sveta.

Útok na Mukden (Šen-Jang)


Nebola to invázia. Japonské vojská sa na základe podivných zmlúv v Mandžusku nachádzali už pred útokom, aby chránili japonské záujmy a významnú železnicu. Japonci dokonca vopred presunuli priamo do Mukdenu dva delostrelecké mažiare 240 mm (kedysi ukoristené v Port Arthure) a tajne im vybudovali betónové palebné postavenia.

Ihneď po výbuchu na trati 500 vojakov Kantó gun podporovaných delostreleckou paľbou a guľometmi zaútočilo na kasárne. Tam prepukla panika a 10 000 vojakov čínskej pešej divízie sa dalo na zúfalý útek, kosení guľkami a črepinami.

Ďalší vojaci kuantungskej armády medzitým prekonali hradby a hnali sa ulicami mesta. Ešte počas noci im padla do rúk policajná stanica a letisko. Čínski letci ponechali svoje lietadlá na letisku a stratili sa v prúde utečencov.

Japonci tak získali 10 ľahkých bombardérov Potez 25 a niekoľko prieskumných De Havilland DH-60 „Moth“. V jednom hangári čakalo skutočné prekvapenie. Našli tam rozmontovanú československú stíhačku Avia Ba 33, ktorá im takisto prišla vhod.

Pred polnocou upozornil japonský mukdenský Úrad zvláštnych služieb (plukovník Itagaki) japonský konzulát v Mukdene na začiatok bojových akcií. Zdôvodnil ich čínskym útokom na japonské jednotky chrániace železničnú trať.

Japonskí diplomati a štáb čínskeho maršála Čang Süe-lianga sa neúspešne pokúšali presvedčiť Kuantungskú armádu, aby zastavila boje. Zvláštnou „náhodou“ však nebol dosiahnuteľný žiadny z vyšších veliteľov Kantó Gun, aby s nimi jednal. Kuantungská armáda bola odhodlaná využiť mukdenský incident naplno.

Japonský generálny konzul poslal telegram japonskému ministrovi zahraničných vecí. Barón Šidehara však nevedel. ako zastaviť armádu. Samotný cisár Hirohito ponechal riešenie situácie na premiérovi. Ale ministerský predseda Wakacuki nemal na armádu dostatočný vplyv. A okrem toho ešte nezabudol na nedávny atentát na svojho predchodcu Hamagučiho.

Skoro ráno vlakom pricestoval do Mukdenu generálporučík Hondžo, veliteľ Kuantungskej armády. Len pár minút po jeho príchode japonskí vojaci obsadili mestskú citadelu. Mukden bol obsadený. Hondžo sa oboznámil sa so situáciou, súhlasil s bojovými akciami a prevzal za ne zodpovednosť. Uvedomoval si však, že nemá k dispozícii dostatočné sily.

Zatelefonoval preto svojmu kolegovi, veliteľovi japonskej Kórejskej armády. Generálporučík Hajaši mal pre udalosti pochopenie a po dôkladnom zvážení situácie prisľúbil posily. Už ráno z Pchjongjangu štartovala 1 stíhacia letka (Nakajima Typ Ko-4) a 1 prieskumná letka (Kawasaki Typ Otsu 1), aby sa zapojili do bojov v Mandžusku.

Tokijskej vláde napokon nezostalo nič iné, len obsadzovanie Mandžuska schváliť a vyčleniť rozpočet na financovanie bojových operácií. Vojna, ktorá sa nezačala príkazom zhora, ale nezastaviteľnou aktivitou zdola, mohla pokračovať.

Kórejskú hranicu už o pár dní prekračovali japonské vojenské kolóny jedna za druhou, postupujúc stále hlbšie do mandžuského územia. Ďalšie posily prichádzali z Japoncami ovládaného juhu polostrova Liao-tung, kde im patril niekdajší ruský prístav Port Arthur.

Mandžusko 1931 – 1932. Postup japonskej armády.

Vojna v Mandžusku pokračuje


Zároveň s útokom na Mukden japonskí vojaci obsadzovali pozdĺž strategickej železnice jedno mandžuské mesto za druhým. Už 19.9.31 ráno bolo v ich rukách mesto Čchang-čchun, 22.9.31 ovládli Ťi-lin.

Čankajšek vydal maršálovi Čang Süe-liangovi príkaz zabrániť rozšíreniu incidentu a neklásť odpor, aby ušetril sily pre stále prebiehajúcu občiansku vojnu. Medzitým rozbehol diplomatické aktivity v Rade Spoločnosti národov. Márne však dúfal, že Spoločnosť národov donúti agresora zastaviť boje a obnoviť status quo ante bellum.

Nebola to tanková vojna – postup vpred rozhodovala pechota a jazda, príležitostne s podporou pár kusov obrnenej techniky. Kým čínske oddiely nemali k dispozícii takmer žiadne delostrelectvo, Japonci účinne používali delá v menších jednotkách. Už len hrozba ostreľovania jedinou delostreleckou batériou v Číne často viedla ku kapitulácii mesta.

V októbri 1931 pribudla na bojisku ďalšia prieskumná letka (čutai) s ľahkými bombardovacími lietadlami Kawasaki Typ 88. Ani to však na obrovskom území Mandžuska nepostačovalo. Koncom roka pribudla z Japonska ďalšia prieskumná letka (Kawasaki Typ 88) a dve bombardovacie letky s lietadlami typu:

  • Kawasaki Typ 87 (Dornier Do. N),
  • a Micubiši Typ 87.

Japonské armádne letectvo v Mandžusku podporovalo pozemné vojská, prevádzalo prieskum a útoky na ohniská odporu, vojenské kolóny, komunikácie. K leteckým súbojom nedošlo. Letecké sily maršála Čang Süe-lianga sa zmohli len na občasné bojové lety ľahkých bombardérov Breguet 14 a iných zastaralých lietadiel.

Maršál Čang Süe-liang postupne sťahoval svoju armádu z Mandžuska do bezpečia. Na niekoľkých miestach sa čínski vojaci postavili na tvrdý odpor. Časť vojakov prešla na partizánsky spôsob vojny, mnohí však založili lupičské bandy a terorizovali miestne obyvateľstvo. Aj kórejskí partizáni prekračovali hranicu a bojovali na východe Mandžuska.

Počet vojakov Kuantungskej armády koncom roku 1931 presiahol 65 000 mužov. V novembri 1931 dosiahli japonské vojská mesto Cicikar, vo februári 1932 obsadili Charbin. V máji a júni pokračovali stále ďalej na sever, až k ruskej hranici.

Po obsadení Mandžuska sa Japonci zamerali na likvidáciu posledných bojujúcich skupín Čangových vojakov, potlačenie partizánov a maximálne využitie mandžuských zdrojov. To sa im s použitím brutálnych metód podarilo...

Úspešná akcia priniesla veľké zisky. Mocní muži v zákulisí teraz riešili, ako to všetko pred tvárou sveta aspoň navonok zlegalizovať. Medzitým však už mali v hľadáčiku nový cieľ, ktorým odpútali pozornosť od Mandžuska – bohaté čínske prístavné mesto Šanghaj.

Odporúčaná a/alebo použitá literatúra a iné zdroje:



Novinky e-mailom


A už vám neunikne žiadny nový článok na tému HISTÓRIA = prihláste sa k odberu e-mailom:


Odoberať novinky


© Roman Plencner.
História + prítomnosť = budúcnosť :)
Preberanie a kopírovanie obsahu z Blogikon.sk nie je povolené.

Teším sa na vaše komentáre :)
Zásady spracovania osobných údajov.

Komentáre